PRIESTOR PRE ROZVOJ

To, čo si z učenia odnášame, nevzniká len z obsahu, ale najmä z toho, ako ho zažijeme. Táto skúsenosť zároveň formuje aj náš vzťah k samotnému ďalšiemu vzdelávaniu. A platí to pri vzdelávaní dospelých, ako aj pri vzdelávaní detí.

Téme osobného rozvoja a vzdelávania v dospelosti sa venujem profesijne, ako adragogička. Práci s deťmi, najmä prostredníctvom osvety v poľovníckej praxi. Každá z týchto cieľových skupín prináša svoje špecifiká, ktoré si vyžadujú odlišný prístup a spôsob práce. A práve v tejto rôznorodosti vnímam čoraz viac paralelu, že  učenie nikdy nie je jednostranná záležitosť, ale prebieha obojstranne.

Deti vz. dospelí.

Deti reagujú „bez filtra“, pýtajú sa priamo na to, čo ich v danej chvíli osloví alebo zaujíma. Ich záujem nie je umelo vyvolaný, ale prirodzený. Táto autenticita sa však postupne a často v dospelosti vytráca. A to v dôsledku, že v dospelom veku viac pracujeme so skúsenosťami, očakávaniami, predsudkami, či potrebou „fungovať správne“. Nie jeden krát nás môžu práve zvedavé otázky od detí aj zaskočiť. Spomínam si na situáciu z jednej besiedky, keď sa ma dieťa spýtalo jednoduchú, ale veľmi priamu otázku,  ktorá ma na moment zastavila. Uvedomila som si, že odpoveď nemusí byť vždy automatická. A presne takéto situácie môžu byť aj príkladom, že aj jednoduché otázky vás môžu nasmerovať presne na to, na čom potrebujete popracovať.

Pri vzdelávacích programoch pre dospelú generáciu sa stretávam s tým, že aj dospelý človek má záujem rozvíjať sa a získavať nové poznatky, no reaguje oveľa opatrnejšie, komunikácia nie je vždy otvorená alebo sa prispôsobuje viac, než by chcel. Tu je jeden príklad z praxe. Počas jedného vzdelávacieho programu pre poľovníkov sme mali vytvorený priestor na otázky, ktoré mohli účastníci spolu s menom vložiť do košíka na zlosovanie. Neskôr sa jeden z účastníkov priznal, že  rád by sa niečo spýtal, no otázku sa nakoniec neodvážil položiť, pretože v miestnosti boli prítomní aj kolegovia vo vyššom postavení, čo v ňom vyvolalo určitú dávku rešpektu, ale aj obavy zároveň. Táto skúsenosť pre mňa jasne poukázala nato, že aj v oblasti vzdelávania dospelých má význam  klásť dôraz na pocit komfortného zapojenia sa, formu a prostredie. Autenticitu u dospelého človeka možno preto najlepšie podporiť tak, keď môže komfortne klásť otázky, robiť chyby a byť sám sebou, bez obavy z hodnotenia a má priestor zapojiť sa, premýšľať a hľadať vlastné odpovede.

Keď zoberieme rozdiely vážne.

Zastavme sa s tematikou medzigeneračného vzdelávania v oblasti poľovníctva, ktoré je aj o prenose poznatkov z generácie na generáciu, a kde  téma  práca s deťmi je viac než „živá“. Ako som už vyššie spomínala, vzdelávanie však nie je o jednostrannom odovzdaní poznatkov. Je aj o schopnostiach učiť a učiť sa,  o prostredí a príležitostiach, ktoré vytvárame a aké skúsenosti si z toho odnášame. Nie menej podstatnou záležitosťou je aj to, čo sme ochotní vnímať a prijať z poznania, ktoré sa nám dostáva prostredníctvom spätnej väzby. No zamerajme sa na to, čo nás tie deti vedia vlastne naučiť najviac.

Prostredníctvom práce s deťmi si ako dospelí vieme pripomenúť najmä autenticitu a prirodzenú zvedavosť, čo možno považovať aj za kvality, ktoré v dospelosti často ustupujú do úzadia.

Aj forma a prístup majú svoju silu.

Skutočný prínos zo vzdelávacej alebo náučnej aktivity nevzniká len tým, že sa uskutoční, ale tým, aký zážitok si z nej učiaci sa odnesú. Či už by sme hovorili o besiedkach, školeniach alebo náučno-verejných podujatiach, každá z nich má vždy potenciál byť viac, než stretnutím o prenose informácií.

Práve spôsob, akým komunikujeme, aký priestor vytvárame a ako dokážeme zapojiť druhú stranu rozhoduje o tom, či si učiaci odnesie len informáciu, alebo aj porozumenie a vzťah k danej téme. 

Napríklad, ak učí dospelý dieťa, nestačí len vysvetlenie určitej témy. Svet aj generácie sa menia rýchlejšie, než si niekedy stíhame uvedomiť, a preto aj dospelý by sa mal vedieť  nielen prispôsobovať detskému svetu, ale byť aj ochotný meniť sa spolu s ním. Ak napríklad poľovník iba deťom rozpráva o lesných zvieratách, často zostáva pri klasickom vysvetľovaní. Ak však k tomu pridá napríklad hry a interakcie, dokáže tému lesných zvierat oživiť a priblížiť deťom oveľa viac. A zároveň tu sa objavuje aj príležitosť pre dospelého, kedy sa nové formy musí najskôr naučiť sám. Vystúpiť zo zaužívaného spôsobu, skúsiť niečo iné a možno aj menej komfortné. Práve v tom vzniká priestor pre skutočné porozumenie a zážitok, ktorý si môžu účastníci odniesť.

Preto má zmysel pred každou aktivitou uvažovať nielen o forme, ktorú je potrebné naplniť, ale aj o prístupe a priestore, ktorý môže priniesť skutočný zážitok a zanechať stopu na oboch stranách.

Článok bol pripravený pre júnové vydanie časopisu Naše poľovníctvo