AJ POĽOVNÍCTVO POSÚVA OSOBNÉ LIMITY.

Hovorí o tom aj skutočný príbeh poľovníka, rodáka z obce Kameničany a člena PZ Englová Horovce. Jeho životný príbeh sa však v roku 2018 začal uberať úplne iným smerom ako pôvodne plánoval. Počas opravy zariadenia pre muflóniu zver prišiel o nohu. No na poľovníctvo nezanevrel. Práve naopak. Poľovníctvo sa stalo jeho zmyslom života, ktorý mu dodáva entuziazmus, ale i „školu“ ako prekonať vlastné limity. Prečítajte si rozhovor s MILANOM SORCHRom.

Milan už 34 rokov žijete v obci Dúlov na Považí v okrese Ilava, kde ste sa priženil a spolu s manželkou vychoval 4 synov. Zároveň sa už 18 rokov venujete aktívne poľovníctvu. Pre niekoho je táto „činnosť“ záľubou, pre iného poslaním alebo životným štýlom. Čo znamená poľovníctvo pre vás osobne? Je to pre mňa doslova môj život. Nebyť poľovníctva, neviem čo by som robil. Najskôr asi sedel doma medzi štyrmi stenami a trápil sa. No v poľovníctve som našiel hlboký zmysel, pretože vďaka poľovníctvu som sa naučil nielen posúvať svoje hranice vyššie a vyššie, ale pomohlo mi prekonať aj moje ťažké chvíle .

Ak by sme sa vrátili do minulosti a zaspomínali na vaše poľovnícke začiatky. Aká bola vaša cesta k poľovníctvu a čo bol ten dôvod, prečo ste sa rozhodli stať sa poľovníkom? K poľovníctvu ma doviedol môj švagor. Najskôr ma zavolal na spoločnú poľovačku, aby som išiel sním do pohonu robiť honca. Takto som asi počas piatich rokov bol súčasťou poľovačiek ako honec a zoznamoval sa s poľovníctvom  viac a viac. Švagor sa neskôr prihlásil na poľovnícky kurz a chcel, aby som ho tam zaviezol autom. A tak som aj urobil. Nakoniec mi však oznámil, že tam nebude sám chodiť a aby som si urobil  poľovnícky kurz aj ja. Poľovníctvo ma tak oslovilo, že ma veru nemusel prehovárať.  Povedal som mu, ak majú voľné miesto, tak idem do toho. A aby som to stihol musel som ešte v ten deň zaplatiť poplatok za kurz.  Bežal som teda do bankomatu vybrať peniaze a zaplatiť. Nakoniec som úspešne zložil skúšku z poľovníctva a tak sa stal zo mňa poľovník.

Vieme, že poľovníctvo si vyžaduje okrem iného aj investíciu fyzickej  energie a aktivity najme pri práci v revíri. Vám sa však jedna pracovná udalosť stala osudnou, počas ktorej ste prišli o nohu, čo vám zmenilo aj celý život. No dnes  stále  poľujete a rovnako sa aktívne podieľate naďalej na rôznych poľovníckych brigádach. Ovplyvnila táto skutočnosť, ktorá veríme, že bola naozaj veľmi náročná ako po psychickej tak i fyzickej stránke, váš vzťah k poľovníctvu? Áno ovplyvnila. V čase, keď  som prišiel o nohu bol som poľovníkom už 13 rokov. Môj vzťah k poľovníctvu sa však po tejto udalosti  ešte viac prehĺbil. Bolo to a aj  stále je náročné po fyzickej stránke. S tou psychickou som sa musel vyrovnať ešte po prepustení z nemocnice. Mne osobne pomohlo asi vedomé nastavenie sa. Uvedomoval som si, že sú aj horšie prípady a situácie v porovnaní s tou, v ktorej som bol a aj som v nej zostal. Spoznal som kamaráta, ktorý nemá obe nohy a ruku a je plný života. To ma opäť len utvrdilo, že sú naozaj horšie prípady, tak prečo by som sa mal uzatvárať do seba a ľutovať sa. Veď život ide ďalej a treba ho žiť.

Poľovníctvo je azda najčastejšie spájané so samotným lovom. Tiež v poľovníckej praxi predchádzajú lovu aj rôzne iné a významné činnosti. Predovšetkým je to práca v revíri, kedy sa napríklad pripravujú poľovnícke zariadenia ako krmelce, soľníky, posedy, či čistenie revíru, až po prípravu sena a letniny. Ako zvládate všetky tieto úlohy dnes? Práca v revíri je náročná. Ale učím sa a s praxou prichádzam na to, ako byť efektívnejší napríklad pri spomínaných činnostiach. Pomáha mi však dobrý kamarát a zároveň aj čakateľ za člena nášho združenia .  Keď potrebujem stáť pri sene alebo stavaní posedov dám si protézu a robím ako ostatní . Napríklad pri sadení stromčekov som bez protézy. Tam sa musím ohýbať, protéza má tlačí a skôr prekáža ako pomáha. No naučil som sa novému fungovaniu a dnes už viem, kedy si mám dať  protézu a kedy nie.

 

Pri výkone práva poľovníctva je v praxi každého poľovníka vzájomná pomoc minimálne vždy vítaná, pretože po ulovení má každý poľovník povinnosť sa o úlovok postarať. Napríklad ide o činnosti ako vyvrch, aby sa neznehodnotila divina, prevoz úlovku z revíru napríklad do chladiaceho boxu, kde divina dozrieva a naberá na kvalite, či spracovať úlovok a podobne. Všetky tieto činnosti si opäť vyžadujú fyzickú silu. Vo vašom prípade, ak ste pri úspešnom love sám môže byť táto časť poľovníckej praxe naozaj náročná. Ako sa to dá zvládať?  Ak skutočne chcete, zvládnete všetko. Keď som sám v revíri a idem  uloviť  zver,  snažím sa aby „ostala v ohni“ ako hovoríme my poľovníci a neodbehla, inak by som musel poranenú zver dohľadávať a to už je pre mňa naozaj dosť náročné. Ak treba dať do chladiaceho boxu ulovenú zver, stačí zavolať kolegom zo združenia a prídu mi pomôcť. Ak náhodou nemá kto, tak si pomôžem sám. Väčšinou chodím s čakateľmi na členstvo, ktorí potrebujú dozor. Málo kedy chodím na lov sám. Pri uhynutej zveri alebo pri zrážke zveri s motorovým vozidlom mi pomáhajú buď hasiči alebo policajti (ak boli privolaní). Väčšinou to však zvládnem sám s pomocou využitia navijaku na aute.

Hovorí sa, že poľovníctvo je o priateľstvách ale aj to, že v núdzi spoznávame skutočných priateľov. Zmenili sa vaše vzťahy v rámci poľovníctva po vašom úraze?  Po úraze sa dosť zmenilo, ale nie v rámci poľovníctva tu ma skôr kolegovia poľovníci podržali. Dokonca som medzi nimi spoznal dosť priateľov, ktorí majú tiež nejaké zdravotné problémy nie síce také ako ja, ale majú. Tiež ma podporuje naše poľovné združenie, v ktorom som členom, začo im aj touto cestou ďakujem a vážim si to.

Ak by sme sa dotkli témy náročnosť. Čo je v rámci poľovníctva pre vás osobne najnáročnejšie? V súvislosti s poľovníctvom je pre mňa dosť náročné pochopiť ako rozmýšľajú niektorí ľudia. Nemyslím teraz poľovníkov. Sú ľudia, ktorí na jednej strane kričia, že zver im robí veľkú škodu na plodinách a popritom sabotujú nás poľovníkov, keď sa snažíme plniť si svoju prácu. Viem, že každý si chráni svoje! No keď vidíte chodiť ľudí po revíri, ktorí zbytočne osvecujú alebo dokonca strieľajú  plynovými zbraňami aby odplašili zver, ktorá sa opäť po čase vráti, považujem to za nezmyselné.  Tiež je pre mňa rušivé vidieť v lese viacej ľudí v najmä v podvečerných hodinách, keď zver potrebuje tiež kľud ak sa chce vyjsť napásť. Inou témou by bol hovädzí dobytok v lese, ktorý nám ničí krmelce posedy a soľníky. Ako ľudia by sme mali viac medzi sebou komunikovať,  spolupracovať a to hlavne so vzájomným rešpektom nielen k sebe ale aj k prírode.

Počas nášho rozhovoru ste  sa o poľovníctve vyjadrili ako o niečom, čo vám pomohlo udržať sa nad vodou. Čo z poľovníctva je to, čo vám dodáva životnú energiu a entuziazmus? Pre mňa je poľovníctvo  neskutočná energia. Nepoľovnícka verejnosť si často spája poľovníctvo hlavne  s lovom zveri. Možno nemajú predstavu, čo všetko táto, pre mňa ušľachtilá práca naozaj obnáša.  Pre mňa je veľká radosť, keď človek chráni, prikrmuje a vidí, ako pred jeho očami pomaly rastie nová generácia zvery. Je to nádhera hlavne na jar, keď sedím na posede a vtáci spievajú. Je to pre mňa úžasná hudba a krásne momenty, ktoré vo mne vyvolávajú pocit radosti.

Poľovníctvo môžete tiež rozdeliť medzi viacero odborných oblastí od starostlivosti o zver, cez poľovnícku kynológiu, strelectvo, osvetu a iné. Ktorá je najbližšia vám a prečo? Nemôžem povedať, ktorá oblasť je mi najbližšia, pretože všetky sú mi naozaj blízke. Mám však veľmi rád  starostlivosť o zver a potom je pre mňa veľmi zaujímavá aj poľovnícka kynológia.  V rámci združenia som aj kynologický referent .

O poľovníctve môžeme hovoriť aj ako o kultúre, ktorá sa prenáša z generácie na generáciu. Čo by ste ako poľovník, chceli odovzdať vášmu následníkovi alebo, aký hlavný poľovnícky odkaz by ste chceli posunúť pre ďalšiu generáciu? Aj keď ani jedného z mojich 4 synov poľovníctvo neoslovilo, rád by som pre ďalšiu generáciu odkázal, aby urobila všetko preto a uchovala ľudové poľovníctvo. Vnímam, že sa už pomaly vytráca z našich radov. Akoby tu boli silnejšie záujmy o zánik ľudového poľovníctva. Je to predsa naše dedičstvo a bola by veľká škoda, ak by sa vytratili tie nádherné tradície a zvyky, ktoré nám tu zanechali naši predkovia.

Naša rubrika je o vzdelávaní a vzájomných inšpiráciách. Čo vás poľovníctvo naučilo alebo vám prinieslo do života? Naučilo ma ako sa správne starať o zver a utvrdilo ma v tom, že k prírode a všetkému živému v nej je potrebné mať vždy úctu a pokoru. Tento postoj mi vštepovali už rodičia od útleho veku. Vďaka poľovníctvu do môjho života prišiel aj pokoj, vyrovnanosť, trpezlivosť, sila ísť ďalej, aj keď to je ťažké. Prehĺbil sa aj môj cit k umeleckej tvorbe. Vo voľnom čase sa venuje  tvoreniu obrazov maľovaním a vypaľovaním do dreva. No a vďaka poľovníctvu zbieram aj rôzne inšpirácie pre spomínanú tvorbu.

Poľovníctvo je okrem iného aj inšpiráciou, ale zároveň aj poslaním, ktoré občas posúva aj hranice osobných limitov. Po našom rozhovore môžeme tiež povedať, že ste skromný človek s naozaj veľkým  životným optimizmom, ktorý vám zostal aj napriek neľahkej skutočnosti, ktorá vás postretla a pripravila o nohu.  Čo by ste chceli odkázať na konci nášho rozhovoru čitateľom, ktorí sú nie len poľovníci, ale aj priaznivci prírody a veríme, že aj osobného rozvoja? Čitateľom by som odkázal že život je krásny. Aj keď nie vždy je podľa našich  predstáv, vie nás pekne prekvapiť  a zraziť na kolená, základom je vždy sa vedieť postaviť a ísť ďalej aj keď to je akokoľvek ťažké.

Rozhovor bol pripravený pre pravidelnú rubriku Rastieme pod klobúkom pre 11 vydanie časopisu Naše poľovníctvo