ROZVOJ OČAMI LESNÍKA A POĽOVNÍKA

S lesníctvom a poľovníctvom vyrastal od útleho veku vďaka starým rodičom,  čo nakoniec vyústilo aj do jeho profesionálnej praxe. PETER GABLÍK je lesníkom a zároveň poľovníkom v jednej osobe. Pôsobil 5 rokov vo funkcii vedúceho poľovníckeho úseku, 10 rokov bol podpredsedom poľovníckeho združenia, kde je členom už 30 rokov a dnes pôsobí dvanásty rok vo funkcii poľovníckeho hospodára v PZ Štiavnik v okrese Bytča. Oblasť vzdelávania a rozvoja považuje za významnú aj pre poľovnícku prax, a preto si v nasledujúcich riadkoch môžete prečítať, ako ju sám vníma.

Poľovníctvo je možné vnímať ako poslanie, ktoré sa často v praxi preberá z generácie na generáciu. Aký je začiatok vášho príbehu, ktorý vás zaviedol na poľovnícke chodníčky? Vyrastal som popri starých rodičoch, ktorý ma viedli k úcte k starším ale aj ku komunikatívnosti s ľuďmi. Toto mi neskôr v mojom živote výrazne pomohlo. Starý otec bol v 40. – 60. rokoch minulého storočia Urbársky horár a ako vnuk som ho veľmi rád počúval, ako sa v tých časoch hospodárilo v lese a akým spôsobom vtedy fungovalo poľovníctvo. Táto oblasť bola už v tom čase tak fascinujúca, že som sa nakoniec rozhodol nasledovať kroky starého otca a vyštudoval som Strednú lesnícku školu. Tam sa začínala moja odborná prax aj vďaka starým pánom profesorom a neskôr ma priúčal do tajov poľovníctva aj strýko, ktorý vykonával poľovníckeho hospodára dlhé roky.

Dnes pôsobíte už 12 rok vo funkcii poľovníckeho hospodára v PZ JAVORNÍK ŠTIAVNIK, ktorá v  zastrešuje veľmi významnú a zodpovednú oblasť. Pôsobenie v tejto funkcii vyžaduje okrem iného aj určité odborné vzdelanie, a zároveň aj intenzívnu prácu s ľuďmi, ktorí musia vedomostne disponovať tiež s odbornými poznatkami. Ako vnímate z vašej pozície vzdelávanie a rozvoj v praxi poľovníkov?  Zásadne som toho názoru, že dobrý poľovník sa snaží vzdelávať celý život. Samozrejme k zmenám v legislatíve, ktoré sú v dnešnej dobe omnoho rýchlejšie ako 10 – 20 rokov dozadu potrebuje hlavne staršia generácia poľovníkov aj odborný výklad. A tu by mali byť nápomocný v prvom rade tí najzodpovednejších v poľovníckych organizáciách a to poľovnícky hospodári a štatutári.

Pri predošlej otázke sme hovorili o vzdelávaní, ktoré ako vieme na jednej strane je nevyhnutné v zmysle platnej legislatívy pre samotný výkon práva poľovníctva, no dôležitá je rovnako aj prax po absolvovaní kurzov, či získaní oprávnení. Ak by sme nadviazali na potrebu ďalšieho rozvoja a vychádzali z vašich skúseností, aké vnímate potreby u poľovníkov pre ďalší rozvoj?  Vzdelávanie je skutočne nevyhnutné, no dôležité je akou formou sa uskutočňuje. Ak pracujete so skupinou ľudí, ktorých vek je od 20 do 80 rokov, čo je rozdiel prakticky dvoch generácií je prirodzené, že môžu pri spolupráci občas vznikať aj nedorozumenia. A aby sme im predchádzali, pomôcť môžu aj spoločné činnosti náučného charakteru na rôzne témy, ktoré však treba nastaviť veľmi citlivo a rozumne.

Vraví sa, že práca s ľuďmi je najkrajšia ale i najťažšia. A obzvlášť ak pracujete s cieľovou skupinou, ktorá funguje na báze dobrovoľnosti, ale je podmienená zákonnou legislatívou. Čo je pre vás ako poľovníckeho hospodára výzva a naopak inšpiráciou pri práci s ľuďmi?  Výzvou môže byť každá náročná situácia, no dôležité je aký zaujmete postoj. Ten kto riadi alebo koordinuje ľudí, musí byť v prvom rade aj „psychológ“, lebo napríklad v  organizácii, ktorá má 40 – 50 členov sa stretávate naozaj s rôznym typom osobností. Ja som sa naučil, že problémy netreba riešiť „za horúca“, ale treba počkať až trochu ochladnú emócie. Samozrejme pokiaľ nejde o vážne záležitosti. A inšpiráciou je pestrosť ľudí. Napríklad poľovníctvo je stále doménou mužského pokolenia. No som zástancom toho, že do poľovníckych organizácii patria určite a mali by v nich byť aj ženy, pretože majú určitý vplyv na prístup a postoje mužov.

Tému medzigeneračnej spolupráce riešia aj mnohé firmy. A vo svete poľovníctva to nie je iné, keďže táto oblasť je okrem iného aj kultúrnou záležitosťou z pohľadu prenosu poľovníckych zvykov a tradícii. Ako vy vnímate tému medzigeneračnej spolupráce? Je veľmi dôležitá pre odovzdávanie praktických skúseností a vzorom pre zachovávanie poľovníckych tradícií mladším a hlavne začínajúcim poľovníkom. V dnešnej vyspelej technickej dobe, skoro každý vlastní automobil, čím sa preferuje individuálny spôsob poľovania a to od seba poľovníkov trochu vzďaľuje. Keď som začínal auto malo pár členov, takže chlapi sa na víkend vzájomne dohodli a spoločne navštevovali revír a brávali so sebou aj tých najstarších poľovníkov, dokonca prespávali aj na jednoduchých poľovníckych chatách. Pri týchto stretnutiach sa večer posedelo a rozprávali sa veselé poľovnícke príbehy, ktoré sa nedajú zabudnúť. Tu sa utužovalo priateľstvo a spolupatričnosť mladších so staršími. A preto si myslím, že ak chceme posilňovať spoluprácu, je nevyhnutné stretávať sa.

Dnes svetom „hýbu“ aj rôzne technologické vymoženosti, či v popredí sa udržiavajú aj sociálne siete. Má podľa vás táto situácia a svet online technológii dosah a vplyv aj na svet poľovníctva, či prax poľovníkov? Záleží, do akej miery si to pripúšťame. Síce moderné technológie uľahčujú niektoré veci, ale podstata poľovníctva sa dá zachovať aj bez nich hlavne osobnými stretnutiami. Moderné technológie treba využívať so strany našich popredných predstaviteľov hlavne vo vzťahu k verejnosti.

Nie je tak dávno, kedy vaše poľovnícke združenie bolo spoluorganizátorom rozvojového programu, ktorého cieľom bolo vytvoriť priestor pre odbornú diskusiu v oblasti poľovníckej angažovanosti v praxi. Poľovníctvo zastrešuje rôzne odborné oblasti od kynológie, strelectva,  legislatívu, až po choroby zveri a ďalšie iné oblasti. Aký najsilnejší „motivátor“ vnímate v praxi poľovníkov pre to, aby zostali angažovaní aj do iných úloh ako je lov, ktorý je samozrejme tiež veľmi významný a potrebný?  Zúčastniť sa rozvojového programu bola pre poľovníkov príležitosť zhodnotiť aktuálny stav, pozrieť sa na možnosti, ako meniť veci k lepšiemu, či možnosť nachvíľu sa vrátiť po pomyselnej ceste niekoľko rokov späť a oživiť si podstatu nášho ľudového poľovníctva. Spomínaného programu v Štiavniku sa zúčastnilo viac ako 60 ľudí.  Okrem absolvovania interaktívnych prednášok na rôzne témy, účastníci  možno stretli aj kamaráta, ktorého dlhé roky nevideli a iní sa možno len zoznámili. A preto si myslím, že jedným z motivátorov môže byť práve možnosť plnohodnotne, užitočne a príjemne využiť čas, načo nadväzuje osobná spokojnosť. A keď sú ľudia spokojní, tak majú záujem sa podieľať, či byť angažovaní.

Prácu poľovníckeho hospodára možno zaradiť z pohľadu obsahu činností medzi najnáročnejšie funkcie v poľovníctve, pretože má do určitej miery dosah a vplyv na manažovanie stavov populácie voľne žijúcej zveri, ale aj na samotné výsledky poľovníkov s čím často krát súvisí tímová spolupráca. Ak by ľudia pôsobiaci v podobnej manažérskej funkcii alebo i rovnakej hľadali inšpiráciu pre posilnenie angažovanosti svojich kolegov, čo by ste im odporučili?  Myslím, že  je s ľuďmi, ako aj s agendou, ktorej sa majú venovať potrebné pracovať premyslene a koordinovane. Napríklad naši členovia sú zaradení do 4 úsekov, ktoré tvoria menšie skupiny ľudí. A tak sa dajú lepšie naplánovať aj rôzne potrebné činnosti na základe, ktorých vidieť aj výsledky. Je to u nás zaužívaný spôsob fungovania už dlhé roky a takto pekne vidíme, ako les rastie a my starneme.

Každá oblasť, či segment má svoje „úskalia“ s ktorými sa musí vo svojej praxi občas popasovať. Aké „výzvy“ vnímate v poľovníctve vy ako hospodár a na druhej strane, čo pomáha poľovníkom zdolávať úskalia? Na poľovníctvo je momentálne vyvíjaný obrovský tlak, dá sa povedať z každej strany. Výrazne sa mení aj v prístupe ku vlastníkom pozemkov na ktorých sa vykonáva právo poľovníctva. Tu si treba uvedomiť, že budúcnosť poľovníctva bude výrazne ovplyvnená aj spoluprácou s vlastníkmi týchto pozemkov. Je to všetko však o vzájomnej komunikácii a spolupráci.

Vo svete vzdelávania sa vraví, že všetko čo zažívame nás určitým spôsobom vedie k poznatkom, či učeniu. Čo napríklad naučilo alebo učí poľovníctvo vás z pohľadu osobného rozvoja? Ako lesník organizujem pre deti základnej školy stretnutia, kde sa venujeme lesnej pedagogike, kde deti zažívajú atmosféru lesa a prírody, na čo po stretnutiach veľmi radi spomínajú. Sú to stretnutia, kedy sa stretávame aj s rôznymi otázkami zo strany detí, ktoré občas vedia byť úsmevné ale vedia aj zaskočiť. A táto skúsenosť ma učí, že aj my dospelí sa stále musíme učiť, ak chceme napredovať alebo aj rozumieť viac mladšej generácii. A táto skúsenosť ma utvrdzuje aj v tom, že je naozaj veľmi dôležité sa častejšie stretávať, aby sa odovzdávali poznatky a skúsenosti.

A keď už sme pri tom učení. Ako lesník veľa času trávite v prírode s čím sú spojené aj zážitky. Existuje nejaký váš poľovnícky zážitok v spojitosti s prírodou, ktorý vám dal do života „lekciu“? Zažil som viaceré situácie v prírode, z ktorých sa treba ponaučiť. Jednu z lekcií  som zažil pri veternej smršti, ktorá nečakane prišla, keď som bol v lese a ja som stál medzi ohýbajúcimi stromami. Cítil som sa malý ako „chrobáčik“. Vtedy som si uvedomil, že človek nad takýmto živlom nemôže zvíťaziť, ale zdravé smreky silnému vetru odolali a ja som sa šťastlivo vrátil domov. Poľovníckych zážitkov bolo viacero, ale najviac moje srdce poľovníka potešilo, keď som pozoroval práve narodené mláďatá a pri tomto sa mi stalo, že malé srnča prišlo ku mne tak blízko, že ma začalo ovoniavať a ľahlo si vedľa mňa. Lekciou z tohto nádherného zážitku bola myšlienka, že naozaj môžeme nažívať v symbióze s prírodou a spoločne.

Rubrika pre ktorú spracovávame tento rozhovor je o  osobnom rozvoji, spoločných inšpiráciách a preto sa na rozlúčime s otázkou zameranou na vašu skúsenosť, odporúčanie a možno len tip pre čitateľov. Stretli ste sa vo vašej praxi niekedy s dosiahnutím úspechu, vyriešením problematickej situácie, ktorému napomohlo práve vzdelávanie alebo rozvojová činnosť? V poľovníckej praxi riešime vzdelávanie najčastejšie v zmysle platnej legislatívy, ktoré je potrebné, ak chceme vykonávať napríklad určité činnosti. No rozvojové, ktoré sú zamerané na osobnosť, či prístup človeka/poľovníka, tak takúto skúsenosť v poľovníctve som nemal, až kým sme sa spolu s členmi nášho združenia nestali spoluorganizátorom rozvojového programu so symbolickým názvom Rastieme pod klobúkom, ktorý pochádza z dielne OPK Ilava. Či sme vyriešili situáciu sa povedať nedá, ale som veľmi rád, že sme boli oslovení a ako združenie sa zapojili, pretože sa minimálne vytvoril priestor pre spoločné zdieľanie, a podporili sme vzájomnú komunikáciu, či medziľudské vzťahy, ktoré sú základom pre akúkoľvek spoluprácu.

Poznámka: rozhovor bol pripravený pre rubriku Rastieme pod klobúkom pre časopis Naše poľovníctvo 05/2023